Uväznený v Egypte vo veku 17 rokov napísal, aby prežil a podelil sa o svoje dlhé utrpenie

Abdelrahman ElGendy si predstavoval, že koniec jeho knihy bude inšpiratívny, napriek všetkým hrôzam, ktoré bude musieť vyrozprávať.

Od svojich 17 rokov strávil pán ElGendy šesť rokov a tri mesiace v špinavých väzniciach v Egypte a jedným zo spôsobov, ako prežil, bolo predstavenie si monografií, ktoré by vydal, keby bol niekedy prepustený.

Vedel, že trýznivé týranie, ktorého bol svedkom a ktorému prežil počas svojho zadržiavania – vrátane dozorcov, ktorí bičovali väzňov a bili ich palicami a nohami drevených stoličiek – by vytvorili silný príbeh, ak by sa ťažko čítal a ešte ťažšie zdieľal. Ale myšlienka na knihu mu dala aj existenciálny účel v čase, keď jeho život bol len o málo viac ako utrpenie.

Vedel, že nechce, aby jeho monografie boli len o bolesti a degradácii. Myšlienka, že by to nejako mohlo byť aj o nádeji, pomohla zmierniť jeho zúfalstvo a nechala ho snívať o tom, že všetko, čím prechádzal, mohlo mať nakoniec pozitívny význam.

„Takto chcem, aby čitatelia jedného dňa dostali moju prácu: To, čo držíte medzi rukami, je to. Takto som prežil,“ povedal pán ElGendy, ktorý má teraz 27 rokov a študuje titul Master of Fine Arts na University of Pittsburgh. Jeho autobiografia je jeho diplomovým projektom.

Pán ElGendy bol zatknutý vo veku 17 rokov v Káhire v októbri 2013, keď sedel v aute so svojím otcom pri fotografovaní a natáčaní protestu.

Jeho predchádzajúci aktivizmus mal krátke trvanie: zúčastnil sa len na niekoľkých protestoch, ktoré začali po tom, čo bol otec jeho priateľa jedným zo stoviek ľudí zabitých egyptskými bezpečnostnými silami v auguste toho istého roku uprostred brutálneho zásahu proti priaznivcom nedávno zvrhnutého prezidenta. , Mohamed Morsi.

Skôr v deň zatknutia sa pobil so svojimi rodičmi, ktorí neboli politicky aktívni a nechceli, aby viac riskoval. Ale učiteľ, ktorého miloval, bol nedávno zatknutý a chcel s tým niečo urobiť.

Urobili kompromis: Otec ho vezme na protest a auto neopustia.

Neďaleko však stáli dôstojníci v civile. Tínedžera vytiahli z auta, vytrhli mu telefón a zbili ho, povedal. Zatkli aj jeho otca, ktorý žiadal, aby jeho syna prepustili.

Otec a syn strávili dni čakaním na výsluch, natlačení v malej cele s desiatkami ďalších ľudí, ktorí spali jeden na druhom. Tínedžer stál v kúte a ovieval svojho krehkého otca kusom kartónu.

Nakoniec boli súdení ako skupina 68, všetci v jednej klietke v súdnej sieni, a odsúdení na 15 rokov vo väzení s maximálnym stupňom stráženia za zločin „nezákonné zhromažďovanie“.

Po odsúdení bol tínedžer prevezený do väzenia, kde ho podľa jeho slov vyzliekli donaha, ohmatali a nechali si oholiť hlavu. Povedal, že väzni o rituáli hovorili ako o „uvítacom večierku“ a že bol určený na „skrotenie a zlomenie“ väzňov.

Jeho strach z toho, že sa zrazu stane tínedžerským väzňom v krajine s notoricky brutálnym trestným systémom, sa znásobil pocitom viny, že za mrežami bol s ním aj jeho otec, ktorý vlastnil firmu na marketingový výskum.

Prvýkrát napísal vo väzbe po súdnom pojednávaní v máji 2014.

Keď stál v policajnom dopravnom vozidle, uvidel svoj odraz v kove, čo v ňom vyvolalo nutkanie vyjadriť slovami krutosť a absurdnosť udalostí, ktoré ho tam priviedli. Vrátil sa do svojej cely a načmáral svoju prvú esej v arabčine.

„Zostatky strateného sna a chradnúca nádej: vidím ich vykúkať z môjho odrazu na putách, ktoré mi drví zápästie,“ napísal.

Spolužiaci v cele plakali, keď im to čítal, a tak sa rozhodol prepašovať noviny svojej sestre, ktorá ich zverejnila na Facebooku. Pri ďalšej návšteve sa podelila o reakcie čitateľov: šok, smútok a súcit. To ho povzbudilo, aby pokračoval, a písanie sa stalo spôsobom, akým vypĺňal veľa času, keď sedel vo svojej cele.

Prípad pána ElGendyho nebol zverejnený ako prípad niektorých vysokopostavených väzňov. Demonštranti po celom svete neskandovali jeho meno, v medzinárodných novinách neboli napísané stĺpce žiadajúce o jeho prepustenie a redakčné rady nevedeli o jeho trápení.

Jeho situácia napokon nebola mimoriadna; v skutočnosti to bolo bežné v Egypte. Podľa odhadov ľudskoprávnych skupín z minulého roka bol len jedným z viac ako 60 000 politických väzňov v egyptských väzniciach, vrátane vyšetrovateľov. Vyšetrovanie New York Times odhalilo rozsah zneužívania väzňov, vrátane mnohých, ktorí boli obvinení len z toho, že majú nezodpovedné politické názory.

Počas pobytu vo väzení sa pán ElGendy zapísal na Univerzitu Ain Shams a nakoniec vyštudoval strojné inžinierstvo. Egyptské zákony umožňujú väzňom absolvovať univerzitné skúšky.

Ako študent mu dovolili mať knihy v angličtine, o ktorých si jeho väznitelia mysleli, že sú na vyučovanie. Povedal, že prečítal viac ako 300 kníh, pričom študoval a písal väčšinou v noci pri kúpeľni v celách, kde svietilo tlmené svetlo a keď bolo väzenie tichšie.

Jeho odhodlanie dokončiť štúdium, povedal, bolo čiastočne poháňané úlohou, ktorú si predstavoval, že jeho promócia bude hrať v jeho monografiách.

„Bol by som uprostred duševného zrútenia, keď som študoval, aby som dokončil svoj diplom, a to, čo ma drží v práci, je premýšľať o tom, aké antiklimatické by to v knihe bolo, keby hlavný hrdina po tom všetkom nezmaturoval,“ vysvetlil. Dodal, že ho postrčila „táto predstava, že čokoľvek som zažil, nebolo absolútne márne“.

Pán ElGendy ukryl svoje písanie v špinavej bielizni, ktorú venoval svojej rodine počas ich mesačných návštev. Jeho otec dostal milosť po troch rokoch vo väzení.

Jeho písaniu sa začala venovať pozornosť a v roku 2018 egyptská publikácia Mada Masr, jeden z mála zostávajúcich nezávislých hlasov v Egypte, zverejnila jeho eseje ako viacdielnu sériu „Anatómia uväznenia“.

V jednom kuse písal o očakávaní rodinnej návštevy a starostlivej choreografii potrebnej na opustenie jeho cely, kde každý väzeň dostal holých 12 palcov priestoru:

„Šli sme po špičkách a poskakovali cez celu, nechceli sme nikomu omylom stúpiť na hlavu alebo brucho – tí dvaja bolia najviac. Zamerali sme sa len na ruky a nohy. Keď sme sa priblížili k dverám cely, zakričal som, že sme pripravení, a tie sa s buchotom otvorili, aby nás pustili von prvýkrát po týždni – celý týždeň sme hnili so 64 ďalšími väzňami v malom 4×5-metrovom bunka.”

Keďže jeho rozsudok bol po odvolaní potvrdený, jeho jedinou nádejou na skoré prepustenie bola prezidentská milosť. Nikdy však žiadnu nedostal. Vo svojich šesť a viac rokoch bol premiestnený medzi sedem väzení.

Nakoniec sa zistilo, že administratívna chyba viedla k tomu, že bol ako dospelý nesprávne súdený.

Ako maloletý bol znovu súdený a prepustený v januári 2020. Zobudil ho väzenský dozor, aby mu oznámil túto novinku. Z väzenia odišiel tak náhle, ako doň vošiel.

Pán ElGendy teraz žije v Pittsburghu, pričom ho čerpal zo silného kreatívneho programu literatúry faktu. Svoje dni trávi písaním svojej diplomovej práce, prácou na prepustení ďalších väzňov a prednášaním o ľudských právach.

Vo väzení povedal, že čítanie diel odboja od súčasných egyptských autorov – ako poézia Mostafa Ibrahima a Tamima Al-Barghouthiho a romány Ahdafa Soueifa – ním otriaslo a inšpirovalo. „Túto myšlienku odporu som vstrebal prostredníctvom rozprávania príbehov,“ povedal.

„Snívam o tom, že moja kniha bude hrať rovnakú úlohu pre ďalšie generácie,“ dodal. „Príbehy existujú, pretože som ich povedal. Bol som tam, stalo sa to a nemôžete ma okradnúť o moje slová.”